TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Vikingovia - neľútostní bojovníci so severu.

Vikingovia, Normani a Varjagovia. To sú tri mená, pod ktorými boli známi divokí severskí bojovníci, ktorí svojimi nájazdmi viac ako 200 rokov desili veľkú časť Európy.
Vikingovia pochádzali zo Škandinávie, z území, kde sa dnes rozkladá Nórsko, Švédsko a Dánsko. V starom severskom jazyku \"ísť na viking\" znamenalo opustiť domov vo fjorde a vydať sa na lúpežné výpravy.

Preto slovo Viking nadobudlo rovnaký význam ako pirát. Lúpežné nájazdy Vikingov neboli prejavom krvilačnosti, či radosti z rabovania a plienenia. Preľudnené a málo úrodné kraje na pobreží Škandinávie nemohli uživiť všetko obyvateľstvo a tak sa Vikingovia obrátili k moru. Ich lode sa stali známym a nenávideným symbolom násilia a strachu vo všetkých krajinách na juh, východ i západ od Škandinávie.
Vikingovia boli povestní divokosťou, krutosťou a pohŕdaním smrťou. Smrť v boji pre nich znamenala najslávnejšie ukončenie posmrtného života. Niet divu, že divokí Vikingovia budili v predsa len viac civilizovanej západnej Európe rešpekt a strach. Naviac, v ich oddieloch bojovali tzv.berserkovia, zúriví pološialení psychopati, ktorých sa v boji zmocňovalo zvláštne opojenie. V extáze netrpezlivo ohrýzali svoje štíty a vstupovala do nich nadľudská sila. Vikingovia verili, že im zúrivosť a silu dáva ich najvyšší boh - Odin.
V jedno sychravé ráno sa okolo kýlu rozostavanej lode v Tyrifjorde, tak ako niekoľko dní predtým, začali zhromažďovať Vikingovia, aby pokračovali v stavbe ďalšieho drakkara. Statní bradatí muži neboli ozbrojení a len niektorí mali so sebou sekery na opracovávanie dreva a roztå kanie železných nitov. Každý z nich bol nielen skúsený bojovník, ale aj zručný remeselník a tak každý vedel, kde je jeho miesto. Jedni opracovávali dubové dosky na obšívku lode, druhí ich pripevňovali k trupu železnými nitmi s okrúhlymi hlavami, iní vypå ňali škáry. Okolo nich postávali chlapci z ich kmeňa, ale prísne rodové zákony a disciplína im bránili priblížiť sa.
Starý Helgi s veľkou šedivou bradou prežil už veľa zím, ale síl mal aj napriek pokročilému veku dosť. Drsný život a ustavičná fyzická námaha nedovolila starému mužovi poddať sa kráčajúcemu času. Svižne prikladal dosky k obšívke a roztå kal železné nity ťažkou sekerou. Vo chvíli, keď jednou rukou pridŕžal ďalšiu dosku spolu s nitom, vypadla mu z druhej ruky sekera a spadla na zem. Muž, ktorý mu podával dosky práve odišiel k skupine mužov, ktorí dosky ostrými sekerami otesávali a tak Helgi sám bojoval s myšlienkou, či sa zohnúť po sekeru a nechať dosku vypadnúť aj s nitom, alebo čakať kým sa jeho pomocník nevráti.
Vtom k nemu priskočil asi 15-ročný chlapec a nehľadiac na trest, ktorý ho mohol stihnúť za to, že sa mieša do chlapských záležitostí, bleskovo sekeru starcovi podal. Helgi sa zamračil: “ Čo sa tu pľanceš sopliak! Toto je chlapská robota... . Daj to sem a tuto to pridrž, keď už si tu... . Pritlač poriadne, nech sa to nerozíde, keď do toho zopárkrát buchnem... .tak, dobre... . Myslím, že toto nepovolí ani v najväčšej búrke... No, musím povedať, že vytrvalosť a odvaha ti nechýba. Videl som ťa tu ponevierať sa včera aj predvčerom. Ale myslím, že nikto z tých, čo sú tu s tebou by neriskoval trest za to, že sa zamiešal do vecí, do ktorých mu nič nie je. ”
“ Môj otec sa pred dvoma rokmi nevrátil z výpravy. Odvtedy vyprevádzam všetky lode, ktoré odchádzajú na viking. Raz sa aj mne ujde miesto pri veslách a pôjdem pomstiť môjho otca, ” pevne povedal chlapec a na chvíľu sa zahľadel do šírej morskej diaľavy.

**********************************

Helgimu sa po chlapcových slovách rozjasnila tvár: “ O svojho otca sa báť nemusíš. Tomu už nič nechýba. Poznal som ho, bol to jeden z najlepších a najodvážnejších bojovníkov... . Padol v Northumbrii, keď sme útočili na Anglosasov. A slávna smrť v boji znamená pre chrabrého bojovníka najslávnejšie ukončenie pozemského života. Odin, najvyšší z bohov, v ktorých veria naši otcovia a dedovia už stáročia, najväčšmi oceňuje odvahu a statočnosť. Vie o všetkom, čo sa deje na svete a v čase bitky zosiela na zem svoje ozbrojené pomocníčky valkýry, ktoré pozbierajú padlých bojovníkov, aby ich preniesli do nebeskej Valhaly. Do siene mŕtvych hrdinov. Veľký palác Valhaly má 540 dverí a každé sú také široké, že nimi prejde naraz 800 bojovníkov zoradených vedľa seba. ”
“ Viem, otec mi o tom neraz rozprával. Pred palácom bojovníci znovu zápasia a tí, ktorí v boji padnú, neskôr opäť ožijú. Potom nasledujú veľké oslavy pri víne. Ťažko ranení preto pred smrťou odriekavajú všetky svoje predchádzajúce víťazstvá a boje, v ktorých preukázali odvahu, pripomínajúc tak Odinovi, aby nezabudol poslať valkýry po svojich udatných bojovníkov. A ešte mi hovoril o hadovi z Midgardu, ktorý je obtočený okolo sveta a Boh Thor sa ho márne pokúša chytiť... Čo myslíš, podarí sa mu to? ” opýtal sa chlapec. Helgi však neodpovedal, lebo akurát mu dvaja Vikingovia priniesli ďalšie dosky. Starec dopukanými rukami znalecky dosky pohladil a chlapov pochválil: “ Dobré duby ste vybrali. Dosky tak skoro nezhnijú. Už mi ich nosiť nemusíte, tento sopľoš bude po ne chodiť sám. Aspoň sa niečomu priučí... A ty si sa čo pýtal?.. .. Á, na Thora. Nuž, had je obrovský a Thor mu ako návnady podhadzuje volské hlavy. Raz sa mu to snáď podarí a my už nebudeme musieť chodiť na viking. Všade bude dosť potravy pre ľudí aj pre zvieratá... Teraz drž ako najviac môžeš... Tak, drží to. Tamto je vlna, zober ju a utesni nimi škáry... Takto, vidíš?.. . Keď sa ti vlna minie, zbehneš tam dole, kde z vlny robia plachtu a trochu si jej vypýtaš. Teraz mi podaj ďalšiu dosku... Drakkar musí byť pevný, lebo hoci je dlhý a veľmi rýchly, nie vždy je celkom bezpečný. Už neraz sa stalo, že keď kormidelník nedal pozor, na rozbúrených vlnách sa lodi odlomila zadná časť... . Pozri, už prinášajú stožiar. Fíha, to musela byť statná borovica. ”
Helgi na chvíľu prerušil prácu a išiel sa na stožiar pozrieť. Chlapec sa neodvážil nasledovať ho a ostal pri lodi upchávať škáry. Helgi sa čoskoro vrátil a chlapec sa ho opýtal: „ Povedz Helgi, a nebojíš sa, že sa drakkar môže prevrátiť, keď je taký štíhly a neponára sa do vody až tak hlboko? “
„ Ešteže čo. To, že sú drakkary také štíhle, im umožňuje plávať veľmi rýchlo a to, že sa neponárajú veľmi hlboko je pre našich bojovníkov veľmi dôležité, lebo môžu preniknúť aj do ústia plytkých riek... Namoč tú vlnu poriadne do smoly... Ták a teraz to napchaj do škáry. Nech sa neutopíme hneď ako vyplávame z fjordu... . Keď sa veslári oprú do vesiel...tamto sú prichystané na kope. Sú z bôrového dreva a ako si môžeš všimnúť, nie sú všetky rovnako dlhé. To kvôli tomu, aby veslári nimi zaberali súčasne na väčšej ploche... Takže, keď sa veslári zaprú do týchto vesiel, loď letí ako šíp. Preto sú naše útoky také náhle a prekvapivé. Nepriateľ sa ani nestihne spamätať a už je po ňom. Najviac sa boja tých dračích hláv, čo máme vyrezané na predku lode... . Zdá sa, že priniesli obed. Nechaj všetko tak a poď so mnou. Zaslúžiš si trochu rybacej polievky. No, o rok o dva už aj ty nasadneš do drakkara a pôjdeš s chlapmi, aby si sa ako muž vrátil naspäť, alebo ako slávny bojovník vstúpil do Valhaly... . Už to nechaj a poď. Nemusíš sa báť, poviem chlapom, že si pomáhal stavať loď. Niečo z teba predsa len bude, “ povedal Helgi chlapcovi a potom spoločne vykročili k neďalekým skalám, kde ženy priniesli obed.

**********************************

Vikingovia prvýkrát zaútočili na Britské ostrovy už okolo roku 780. V tom čase bolo územie ostrovov rozdelené na množstvo malých kráľovstiev, ktoré medzi sebou ustavične bojovali. V Anglicku boli tri väčšie kráľovstvá: Northumbria, Mercia a Wessex, a štyri menšie: Východné Anglicko, Essex, Kent a Sussex. V roku 789 pristáli tri vikingské lode na pobreží Dorsetu v juhozápadnom Anglicku. Vikingovia zabili miestneho náčelníka, zozbierali korisť a vrátili sa do Škandinávie. O štyri roky neskôr, 8. júna roku 793 Vikingovia prepadli bohatý kláštor na ostrove Lindisfarne, pri brehoch Northumbrie na severe Anglicka, čím sa začali pravidelné nájazdy severských bojovníkov do Anglicka a do Európy. Čoskoro sa v prepadnutých oblastiach začali aj usadzovať.
V roku 878 za kráľom Wessexu Alfrédom Veľkým prišli náčelníci anglosaských kmeňov, ktorým vládol, aby sa mu posťažovali na neustále vikingské výpady: „ Kráľ, naše rody ti slúžia poslušne rovnako ako tvojmu otcovi. Požadujeme však od teba ochranu. Ako sám dobre vieš, naše kraje už dlho sužujú lúpežné výpravy tých zlodejov zo severu. Bojoval proti nim aj tvoj otec, ale všetko bolo márne. Sú krutí a nemilosrdní a pohŕdajú smrťou. Nejeden bojovník môže dosvedčiť, že ranený Viking sa ti bude škeriť do tváre, keď ho ideš dobiť. Vysmeje sa ti do očí a ešte ti prikáže, aby si ho čo najskôr poslal na najslávnejšie miesto k jeho bohom. Pamätáš sa, keď vyplienili Lindisfarne? V tom roku sa nad Northumbriou objavili strašné znamenia a náhle záblesky na oblohe, pri ktorých bolo vidieť ohnivých lietajúcich drakov, veľmi vyľakali obyvateľov. Onedlho po týchto znameniach prišiel veľký hlad a o krátky čas nato, pohania vyplienili boží chrám na Lindisfarne a poškvrnili ho násilnosťami a vraždením. A teraz prichádzajú znova a znova, aby vyrabovali a vyplienili naše osady. “
Kráľ Alfréd nechal náčelníkov hovoriť jedného po druhom a trpezlivo vypočul ich ponosy. Potom vstal a riekol: „ Viem, čo kvári našu krajinu. Nájazdníci sú čím ďalej tým viac trúfalejší. Už si vytvorili veľkú základňu v Yorku a porazili armády Východného Anglicka a Northumbrie a kráľa susednej Mercie prinútili, aby im platil dane. More chrlí záľahu cudzincov aj do Erinu, takže niet írskeho prístavu, či kúska pobrežia, bašty alebo hradu, ktorý by nebol zaplavený hordami Vikingov. Íri, rovnako ako my nenosia brnenia a takisto nie sú vážnym protivníkom severanov ozbrojených dvojsečnými mečmi, lukmi a dýkami. Navyše Vikingovia majú kvalitné okrúhle, kožou potiahnuté drevené štíty so železnými puklicami v strede. Ich náčelníci okrem toho nosia ľahký pancier zo železných prstencov a ostatní Vikingovia majú košele z pevnej kože alebo z hrubého plátna. A na hlavách železné prilby s rohami. Od tých sa meče odrážajú ako more od pobrežných skál. Íri sú zúfalí ešte viac ako my. Na ich území si Vikingovia založili osadu. Tuším jej hovoria Dublin. A to isté sa deje v Škótsku. Hovorím vám, Normani lúpia všade a každému. Dokonca aj na Kontinente. ”
Jeden z náčelníkov, ktorý často do Európy chodil za obchodmi, prisvedčil: “ Hovoríš pravdu, kráľ. Stretol som sa s Frankami z Neustrie. To čo mi porozprávali sa nedalo ani počúvať. Normani pália a vraždia tam, kde práve ich drakkary pristanú. Odkedy zomrel cisár Karol Veľký a rozpadla sa jeho obrovská Franská ríša, zavládlo na Kontinente obdobie nepokojov. Rozsiahle územia Galie, Alamanie a severnej Itálie, ktoré cisár zjednotil, si rozdelili hašteriví šľachtici. Je jasné, že rozvadené kniežatá nedokážu Vikingom vzdorovať, keď sa nevedia dohodnúť sami medzi sebou. ”

**********************************

Alfréd súhlasne prikyvoval hlavou a skúmavo pozeral na náčelníkov. Potom podišiel až tesne k nim a povedal: “ Normani sa vylodili vo Frízsku a odklonili tok rieky Rýn od pôvodného smeru, čím zapríčinili úpadok dôležitého strediska lovcov Dorestadtu. Vyplienili mesto Rouen vo Francii a úplne vydrancovali Paríž. Franský kráľ im musel zaplatiť 7 000 libier v striebre. Ale ubezpečujem vás, že všetci, ktorí sa snažia vykúpiť vysokými sumami, robia veľkú chybu. Iba to zvyšuje žiadostivosť severanov po ľahkej koristi. Keď sa vylodili v severnej Francii, franský kráľ ich vodcovi daroval veľký kus Neustrie. Nazývajú ho Normandiou... . Jediní, ktorí vedeli s Vikingami zatočiť, sú Mauri v Hispánii. Arabskí vojaci sú dobre vycvičení a Severania si na nich vylámali zuby. Arabský emir na dôkaz víťazstva poslal 200 odťatých vikingských hláv svojim spojencom v Mauretánii... Ak sa chceme pred Severanmi zachrániť, musíme bojovať. Ale nie teraz. Sme ešte príliš slabí. Nemáme ani vojsko ani zbrane. Otec mi však zanechal múdre knihy o bojoch rímskych légií v Británii. Jediným východiskom sú palisádové opevnenia a rímska korytnačka. ”
“ Kráľ, čo za korytnačka. Rozum sa ti pomútil? Prišli sme, aby si nás ochránil. Nerob z nás aj zo seba bláznov, ” rozhorčene sa prekrikovali náčelníci. Alfréd ich však prerušil: “ Ticho! Ako sa opovažujete prerušovať moju reč, keď som ešte neskončil... Korytnačku používali rímski vojaci v bojoch s presilou Germánov. Pochodovali až k nepriateľovi a keď protivník zaútočil, priľnuli tesne k sebe a pred seba a nad hlavy zdvihli štíty tak, aby cez ne neprenikli nepriateľské oštepy a šípy. Úplne sa nimi prikryli, rozumiete? Sami potom úzkymi medzerami medzi štítmi vystrčili svoje piky a dokázali tak bojovať aj proti mnohonásobnej presile... . Musíme však zozbierať vlastnú armádu a narobiť dostatok štítov. Zatiaľ nech naši ľudia zavedú na pobreží stálu strážnu službu, aby všetkých zavčasu varovala pred útokom. Keď stráže zbadajú na obzore vikingské lode, dajú znamenie, aby sa rozozvučali kostolné zvony. Kto bude môcť, chopí sa zbrane a kňazi schovajú poklady do zeme. Teraz sa vráťte do svojich osád a odkážte všetkým, že toto je jediné riešenie a že sa nám podarí, len ak budeme držať spolu. To posledné je najdôležitejšie. Spolu!.. . Choďte. Zbohom. ”
Keď v roku 878 dánski Vikingovia pod velením Guthruma zaútočili na Wessex, Alfréd Veľký ich nakoniec v bitke pri Edingtone porazil. Nezostala im iná možnosť ako podpísať mier a v roku 886 prijať dohodu o rozdelení Anglicka medzi nich a kráľa Alfréda. V Anglicku vzniklo samostatné kráľovstvo Dánov na sever od čiary Londýn – Chester: Danelaw.
Zatiaľ čo Dáni a Nóri plienili západnú Európu, Vikingovia zo Švédska, najmä z kmeňa Varjagov, podnikali nájazdy na východ Európy. Slovania a Fíni im museli platiť dane. Varjagovia sa postupne dostali do Novgorodu, Ladogy a Izborska. Ich náčelník Rurik zriadil v Novgorode obchodnú stanicu a jeho následník Oleg dobyl Kyjev. Novgorodskí kupci sa po Volge plavili až do Kaspického mora, kde vymieňali otrokov a kožušiny za striebro. Z Kyjeva sa Vikingovia z kmeňa Rus dostali po Dnepri až do Čierneho mora.
V roku 907 zaútočil Oleg na hlavné mesto Byzantskej ríše Konstantinopol. Výsledkom bola rusko-byzantská zmluva o vzájomných politických a obchodných vzťahoch. Aby byzantský cisár zabránil zničeniu mesta, musel zaplatiť vysoký poplatok. O takmer štyridsať rokov neskôr sa ďalšia výprava Rusov na čele s kniežaťom Igorom opäť pokúsila dobyť Konstantinopol, no bez úspechu. Rusi prenikli až do Egejského mora a pravdepodobne sa dostali aj na ostrov Délos. Dôkazom ich návštevy je verš vytesaný runovým písmom na kamennom levovi. Rusom sa tak otvorila cesta do Perzie.

**********************************

Napriek bohatej koristi z Britských ostrovov a ostatnej Európy neúrodná a chladná krajina fjordov nedokázala Vikingov uživiť. Severskí plavci sa preto vydali aj na severozápad - a objavili Island. Prvý sa k Islandu úplne náhodou dostal Gardar Svarsson. Strašná víchrica hnala jeho drakkar ďaleko do severného Atlantiku až k pobrežiu Islandu. Gardar ostrov nazval podľa seba – Gardarsholm.
Prvý Viking, ktorý sa vybral na Island s úmyslom, že sa tam usadí, bol Nór zvaný Floki Vilgerdasson. Nalodil svoju rodinu a dobytok, obetoval bohom a s priateľmi Thorolfom a Herjolfom vyplával. Zastavil sa na Shetlandských a Faerských ostrovoch a potom pokračoval smerom k Islandu.
Po niekoľkých dňoch uvidel Thorolf Flokiho ako z klietky vypúšťa havrana. Podišiel k nemu a zvedavo sa opýtal: „ Čo to robíš Floki? Nevedel som, že máš so sebou havrana. Ja som bral oveľa užitočnejšie veci. “
„ Ale Thorolf. Havran je veľmi užitočný a pomôže nám. Bral som ich so sebou troch, ale jedného som vypustil včera a jedného predvčerom. Ten, ktorého som vypustil predvčerom zamieril späť k ostrovom, ktoré sme práve opustili. A ten, ktorého som pustil včera zakrúžil nad loďou a zosadol na rahno lodnej plachty. Chudák, sedel tam pokým ho nezmietla vlna. Boli sme ešte veľmi vzdialení od zeme, preto neodletel. A pozri sa na tohto kam letí. Priamo na západ. Určite je tam pevnina, čo znamená, že ideme správnym smerom. “
Floki plával najprv popri južnom pobreží Islandu, potom na sever k Breidhafjordhuru a zakotvil na mieste, ktoré sa dnes volá Vatnsfjord. More tam bolo bohaté na ryby a tak Flokiho ľudia žili bezstarostne zo dňa na deň.
Po dvoch rokoch pobytu Floki s Herjolfom vyliezol na vrchol najvyššieho kopca. Dlho sa obzerali po okolí až nakoniec Floki povedal: „ Pozri sa Herjolf. Všade na okolitých kopcoch vidno samé ľadové polia. Tento ostrov by sa mal skôr volať Island – Ľadová zem. Zimy sú tu mimoriadne kruté. Vyzerá to tak, že na Islande nie sú vhodné podmienky pre trvalý pobyt. Minulého roku nám zahynul dobytok, pretože sme preň nepripravili dostatok sena. Mali by sme sa za každú cenu dostať domov. “
Herjolf súhlasil: „ To by bolo najmúdrejšie. Ale nezabúdaj, že sme sa už o to pokúšali a nič z toho nebolo. Pre silné vetry sme sa nedostali ďalej ako za polostrov Reykjanes. Museli sme sa obrátiť späť a prežiť tu ďalšiu zimu. Zrejme sme vyplávali v nevhodnom čase. Mali by sme počkať na vhodný vietor a vyplávať hneď, ako to bude možné. “
Floki súhlasil a tak sa obaja okamžite ponáhľali do osady povedať svoje rozhodnutie ostatným. Keď sa nakoniec dostali späť do Nórska, Floki svojim krajanom nepovedal o ostrove nič dobrého.

**********************************

V roku 874 navštívil Ingólfura Arnarsona Leif Hrodmarsson, ktorý sa do Nórska práve vrátil z výpravy Vikingov do Írska. Leif najprv zabúchal na dvere a potom vstúpil dnu. Arnarson práve jedol pečené tulenie mäso, ale keď uvidel pred sebou stáť Leifa, užasnuto zvolal: „ Leif. Neverím vlastným očiam. Vitaj kamarát. Už som ťa nevidel tak dlho, že ani neviem ako vyzeráš... Poď, sadni si. Dáš si niečo pod zub? “
„ Nie, ďakujem. Už som jedol...s rybármi v prístave. Práve som dorazil s korisťou a otrokmi z Erinu. Vieš si to predstaviť. Vítanie nemalo konca kraja, “ s úsmevom sa za stolom pomrvil Leif. Arnarson do seba ešte hodil niekoľko súst naraz, odložil drevenú misku a priniesol víno. Nalievajúc ho do pohárov naradostene vykladal: „ To som veľmi rád, že sa opäť vidíme. Pamätáš sa... Tu máš, daj si vína...pamätáš sa, ako sme pred štyrmi rokmi podrezali krk tomu ožratému truľovi, čo vykrikoval, že sa ožení s mojou sestrou, aj keby čo bolo? Somár, predsa už bola zasnúbená s tebou. Takúto urážku, by nezniesol nikto. “
„ Pamätám sa, pravdaže sa pamätám Ingólfur. Museli sme vtedy opustiť Nórsko a odišli sme na ostrov, o ktorom rozprával Floki Vilgerdasson... Tuším sme pristáli v Alptafjorde alebo kde a preskúmali sme celé široké okolie. Zem okolo pobrežia bola úrodná a obývateľná, len vnútrozemie bola kamenná pustatina pokrytá ľadovcami a stuhnutou sopečnou lávou. Zima celkom ušla a tak sme sa vrátili domov s plánom prísť nazad na ostrov a usadiť sa tam... . V Erine som získal peniaze aj 10 otrokov... . Vieš ako ma teraz volajú? Hjorleif čiže Leif s mečom. Môžem si nakúpiť zásoby a loď, akú chcem, aby sme mohli odísť naspäť na Island... . Dúfam, že si sa aj ty pochlapil a máš už všetko pripravené, “ povedal Leif a odpil si z vína. Ingólfur prisvedčil: „ Celý čas čo si tu nebol, zhromažďoval som peniaze a potrebné zásoby. A mám aj zopár spoľahlivých chlapov, ktorí pôjdu s nami. Počítam, že o mesiac môžeme vyplávať. “
Onedlho mal každý s oboch priateľov loď, na ktorú naložil svoju rodinu a otrokov a spoločne vyplávali. Keď zbadali brehy Islandu, Ingólfur zhodil z paluby časti drevených stolcov zasvätených bohu Thorovi, ktoré boli bohato zdobené vyrezávanými modlami. Ingólfur sa vtedy slávnostne zaviazal, že tam, kam voda a vietor stolce zanesú, bude jeho nový domov. Keďže sa blížila zima, rozhodol sa chladné mesiace stráviť na južnom pobreží pod Vatnajokullom.
Hjorleif zašiel ešte ďalších 100 km na západ a pristál pri Mýrdalssandre, na močaristom piesočnom pruhu pobrežia, kde si postavil dva veľké domy. Miesto dostalo meno Hjorleifshofdi.
Na jar sa Hjorleif rozhodol zasiať obilie. Keďže mal iba jedného vola, zapriahol do pluhu aj otrokov. Jeden z írskych otrokov však nahovoril ostatných, aby vola zabili a pánovi povedali, že to urobil medveď. Ani otroci ani Hjorleif nevedeli, že na Islande medvede nežijú. Keď sa Hjorleif so svojimi ľuďmi rozdelil, aby pátrali po medveďovi, otroci ich prepadli a pozabíjali. Potom pobrali ich majetok a ženy, ukradli jeden z člnov a ušli na ostrovy, ležiace juhozápadne od Islandu.
Medzičasom Ingólfur poslal dvoch sluhov na západ, aby na pobreží pátrali po kusoch dreva zo stolcov, ktoré vhodili pred pristátím do mora. Keď prišli k Hjorleifshofdi a uvideli, čo sa stalo, okamžite sa vrátili k Ingólfurovi a oznámili mu to. Ingólfur vyhľadal vrahov, popravil ich a ženy priviedol späť. Potom sa vrátil na svoju usadlosť, kde strávil druhú zimu. Ostrov, na ktorý ušli otroci, dostal meno Vestmannaeyjar – ostrov ľudí zo západu, ako Vikingovia nazývali Írov.
Tretiu zimu prežil Ingólfur pri rieke Olfusa a práve vtedy našiel časti stolcov. Usadil sa tam a miesto nazval Reykjavík (dymiaci záliv) podľa pary z horúcich prameňov, ktoré sa v tejto oblasti nachádzajú. Ingólfurova družina si vybrala miesto medzi riekou Olfusa a Hjalfjordom, severne od Reykjavíku – prvej trvalej osady na Islande.

**********************************

Koncom 9.storočia sa prvým kráľom Nórska stal Harold Krásnovlasý. Mnohí náčelníci, ktorých Harold obral o moc, odišli z krajiny. Obvyklým útočišťom týchto utečencov sa stal Island. Začalo sa veľké sťahovanie z Nórska, až ho Harold musel zakázať, aby sa krajina nevyľudnila. Na Islande však razom nastal nedostatok úrodnej pôdy. Preto bolo treba hľadať ďalšiu zem na západe.
Prvý severan, ktorý prešiel od slov k činom, bol mladý muž Erik Červený. Na Island sa dostal s otcom, ktorého vyhnali z Nórska, pretože kohosi zabil. Erika zas roku 982 odsúdili na Islande na tri roky vyhnanstva pre vážny spor s vrchnosťou. Preto sa s malou družinou rozhodol, že na západe nájde zem, kde by mohol bývať. Už po niekoľkých dňoch plavby videli v diaľke pobrežie a keďže krajina vyzerala prívetivo, Erik sa rozhodol, že tam prezimujú. Čoskoro zistil, že sa nachádza na ostrove a dal mu meno Gronland - Zelená zem. Mnoho Vikingov na ňom našlo nový domov.
Meno, ktoré vybral Erik Červený pre Grónsko bolo výstižné. Zelená zem sa väčšinu roka zelenala. Bolo tu oveľa viac naplaveného dreva, ktoré Vikingovia používali ako stavebný materiál a palivo, ako na Islande. Vikingovia začali vo veľkom chovať dobytok a ovce a dorábali veľa masla a syra. Živili sa hlavne týmito potravinami, ale jedli aj mäso rôznych divých zvierat, ako boli soby, tulene, medvede a veľryby.
Onedlho začal v Grónsku čulý ruch. Nórske lode sa každoročne plavili medzi Škandináviou a Grónskom. Privážali obilie, za ktoré dostali medvedie a tulenie kožušiny. Na začiatku 15.storočia však lode do Grónska chodiť prestali a kolónia začala vymierať.
Vikingovia doplávali aj do severnej Ameriky a to poltisícročia pred Kolumbom. Brehy severnej Ameriky úplne náhodou objavil Bjarni Herjulfsson. Bjarni bol majiteľ lode a kupec, ktorý pravidelne cestoval z Nórska na Island a späť. Aj v lete roku 986 Bjarni vyplával po zvyčajnej trase s nákladom tovaru pre svojho otca, ktorý žil na Islande. Keď tam dorazil, zistil, že jeho otec odišiel s Erikom Červeným do Grónska. Bjarni i posádka sa rozhodli ísť za ním. Po dlhej plavbe priplával k neznámej zalesnenej pevnine bez ľadu, ale ani napriek prosbám posádky nevydal rozkaz na pevninu vystúpiť. Bola to severná Amerika. Bjarni dorazil do Grónska a tam sa usadil.
Asi o 14 rokov neskôr navštívil v Herjulfsnesse Bjarniho Leif, syn Erika Červeného: „ Zdravím ťa, Bjarni. Povráva sa, že si na západe videl neznámu pevninu. “
„ Á Leif, ako sa má otec?.. .. Ako to, že sa povráva. Je to čistá pravda. Bolo to už dávno. V skutočnosti to boli tri pevniny... Keď sme vyplávali, prvé tri dni šlo všetko hladko. Potom sa vietor utíšil a privalila sa hustá hmla. Nepriaznivé počasie vládlo celé ďalšie tri dni a nemali sme ani tušenia, kde sa naša loď nachádza. Napokon sa hmla rozplynula a vyšlo slnko. Napli sme plachty a ku koncu dňa sme zbadali na obzore zem s úzkymi lesnatými pahorkami. Zamieril som na sever a po dvoch dňoch plavby som uvidel ďalšiu zem. Hoci som nikdy v Grónsku nebol, vedel som o ňom veľa z rozprávania kupcov, a tak som zistil, že to nemôže byť Grónsko. Nikde neboli ľadovce. Krajina bola rovná a rástli tam stromy. Posádka mi navrhla, aby sme vystúpili na breh po čerstvú vodu a drevo. Nesúhlasil som, lebo sme mali všetkého dostatok. A tak sme teda opäť napli plachtu a plavili sme sa ďalšie tri dni. A po tretí raz sme zbadali zem. Tentoraz sme uvideli hornatú krajinu s ľadovcami. Aj tak som však plával ďalej a bezpečne som pristál v Gónsku... A ty čo máš za lubom, mladý. Už ťa omrzelo preháňať otcov dobytok? “ zapáral Bjarni, ktorý v duchu obdivoval mladícky zápal, ktorý jeho už dávno opustil. Leif len mykol plecami: „ Musí tam byť úrodná zem. Omnoho úrodnejšia než je tu. Chcem sa tam osobne pozrieť... Mal by som záujem o tvoju loď Bjarni. Odkúpim ju. Aj s posádkou. “
„ Hahá, tak ty chceš kúpiť moju loď? No pozrime sa, on chce kúpiť moju loď... Dobre teda. Loď ti predám, ale posádku si musíš naverbovať sám. Najmi si zo 30 poriadnych chlapov, lebo tam kam chceš ísť, môžu len celí chlapi... A ešte niečo. Presvedč otca, aby celú výpravu viedol on, lebo jarná prechádzka to nebude. Ak mu je život jeho syna milý, určite pristane... A teraz choď do prístavu a obzri si moju loď. Je to tá s červenou plachtou, “ s otcovským stiskom ruky sa rozlúčil Bjarni.
Erik Červený sa najprv zdráhal prevziať velenie výpravy, no naostatok sa nechal prehovoriť. Avšak cestou do prístavu sa zranil pádom z koňa. Preto sa vrátil domov a prenechal velenie Leifovi.

**********************************

Leifova loď dosiahla najprv zem, ktorú Bjarni videl ako tretiu. Posádka spustila kotvu a v malom člne veslovala k brehu. Krajina bola celkom pustá, všade samý ľad. Leif ju nazval Helluland – Pustá zem.
Leif s posádkou nastúpil znova na loď a plávali k druhej krajine, o ktorej hovoril Bjarni. Tá bola nevysoká, s plážami pokrytými bielym pieskom. Rástlo tam veľa stromov a Leif ju pomenoval Markland – Krajina dreva. Išlo asi o Labrador, Newfoundland, alebo dokonca o Nové Škótsko.
Potom Leif s ľuďmi znova zamieril na šíre more. Za pomoci severných vetrov sa plavili dva dni, až opäť zazreli zem. Bol to ostrov porastený bujnou trávou, ktorý ležal severne od výbežku nejakej pevniny. Leifovi muži sa vrátili na loď a plávali cez prieliv na západ okolo výbežku a potom proti prúdu neznámej rieky. Pripútali loď na brehu jazera, z ktorého rieka vytekala, a postavili si tam provizórne chatrče. Neskôr, keď sa rozhodli, že tam prezimujú, vybudovali si masívny dom.
Na jar sa Leif rozhodol, že sa rozdelia na dve skupiny. Jedna zostane v osade a druhá preskúma okolie. Jedného večera, keď sa obe skupiny zase zišli v dome, aby sa nejedli, Leif druhom spokojne povedal: „ Myslím, že toto je zasľúbená zem. V rieke je plno rýb a oveľa väčších, aké sme videli kedykoľvek predtým. Podnebie je také mierne, že na zimu nemusíme ani chystať krmivo pre dobytok. V zime trvá denné svetlo dlhšie ako na Islande alebo v Grónsku. Na pravé poludnie najkrajšieho dňa je vidieť slnko na oblohe práve tak dobre, ako v čase raňajok. Sem privezieme svoje rodiny a tu budeme žiť... Preboha, a kde je Germán Tirkir. Nikde ho tu nevidím. “
Jeden z jeho druhov vstal, poobzeral sa po chlapoch a zahučal: „ Namôjdušu, že tu nie je. Tyrkir chýba. Bol predsa s nami na prieskum. Tri hodiny sme kráčali na severozápad, ale keď sme natrafili na more obrátili sme sa nazad. A Tyrkir bol s nami. Ale musím priznať, že už mi hodnú chvíľu nie je na očiach... Ale prečo ťa to tak veľmi znepokojilo, Leif. Germán sa určite nájde. Nie je to malý chlapec. “
„ Je to môj najvernejší priateľ. Tyrkir bol v detstve mojím pestúnom. Ideme ho hľadať, “ vzrušene zvolal Leif, schmatol svoj meč a otvoril dvere. V tej chvíli v nich stál Tyrkir, celý spotený a jachtal od vzrušenia: „ Leif... Leif, kúsok odtiaľto som našiel vinnú révu a hrozno. Poď sa tam pozrieť... Zbehneme tuto dole... . Sem... .opatrne, je tu strmý zráz... A sme tu. Pozri sa tamto. Vidíš? “
„ Tyrkir, takto vyzerá hrozno? Si si úplne istý? “ opýtal sa Leif, keď si trochu vydýchol, lebo trochu nedôveroval Tyrkirovmu stareckému rozumu. Tyrkir ho však uistil: „ Neveríš mi Leif? Ja viem o čom hovorím. Veď som Germán a pochádzam z oblastí, kde sa vínna réva bežne pestuje. Hovorím ti, toto tu je víno. “
“ Nuž, ak je tak, narežte vínnu révu, nazbierajte hrozno a uložte ho do člna. Nasledujúcu jar opustíme zimovisko a vrátime sa do Grónska. Túto zem budeme odteraz nazývať Vinland – Zem vína a na budúci rok sa sem vrátime, aby sme tu strávili zvyšok života” prehlásil Leif a pobral sa do domu.
Neskôr Leifa, ktorý sa vrátil do Grónska a musel tam ostať, vystriedal jeho brat Thorwald, ale ten padol v boji s Indiánmi. Poslednú výpravu do Severnej Ameriky viedla dcéra Erika Červeného, Freydis. Vikingovia sa však čoskoro stali pre Indiánov nepohodlnými a po mnohých bitkách Severania odtiahli. Potom prešlo 500 rokov, kým plavba Krištofa Kolumba opäť vzbudila záujem Európanov o Nový svet.
Vikingské nájazdy majú pri všetkej svojej krutosti a bezohľadnosti aj kladné stránky. Severania založili prvú ruskú ríšu, pokresťančili Kyjevskú Rus, zjednotili Anglicko, na Sicílii rozvinuli feudálny štát a na dobytých územiach dodržiavali svoje predstavy o príbuzenstve a oddanosti. V 11.storočí, keď v škandinávskej spoločnosti začali vznikať pevnejšie štátne útvary, vikingské nájazdy ustali.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.